Nemusíš tomu rozumieť, aby si prejavil pochopenie

Podnetom pre tento článok je správa, že KLM oficiálne zaradila voľno na rodovú tranzíciu do svojej personálnej politiky. Zamestnanci, ktorí prechádzajú tranzíciou, môžu využiť maximálne 24 týždňov osobitného voľna rozloženého počas obdobia desiatich rokov. Toto voľno možno využiť okrem iného na návštevy a liečbu, zotavenie po lekárskom zákroku a ďalšie kroky súvisiace s tranzíciou.

Luchtvaartnieuws informoval o zavedení tohto opatrenia a venoval sa mu aj Up in the Sky.

Na vlastnej kariérnej stránke KLM interná LGBTQI+ sieť Over the Rainbow už skôr uviedla, že sa usilovala o takéto oficiálne pravidlo. Bez neho boli zamestnanci odkázaní na flexibilitu svojho nadriadeného.

Moja prvá myšlienka pri tejto správe bola vlastne jednoduchá: je dobré, že zamestnávateľ na toto vytvára priestor.

Potom som však otvoril komentáre pod príspevkom Luchtvaartnieuws na Facebooku.

Okrem iného som tam čítal:

„V tejto krajine to už naozaj zachádza priďaleko. Každý nech robí, čo chce, ale aby na to zamestnávateľ dával voľno, to je úplné šialenstvo.“

Iný človek napísal:

„A cestujúci len nech platia za tento nezmysel.“

A niekto ďalší:

„Táto krajina je zo dňa na deň šialenejšia.“

Dovtedy by sa ešte dalo povedať: ľudia kritizujú pracovnú podmienku. Ďalej sa však KLM označuje za „woke organizáciu“ a iný komentár sa končí slovami „odporní zasraní dúhoví idioti“.

Vtedy už dávno nejde o otázku, či je 24 týždňov voľna veľa alebo málo.

A práve to mi už roky prekáža.

Pretože tento blog napokon nie je o KLM. Táto správa je iba podnetom k niečomu oveľa širšiemu, čo ma dlhodobo zamestnáva. Takmer zakaždým, keď sa správa čo i len dotkne rodovej identity, transgender zdravotnej starostlivosti alebo transgender ľudí, vidím na internete rovnaký scenár.

Samotná téma pritom takmer nehrá úlohu. Či ide o zdravotnú starostlivosť, šport, školstvo, zámená, pracovnú podmienku alebo jednoducho o transgender človeka, ktorý sa objaví v správach, komentáre sa veľmi rýchlo zaplnia slovami ako „woke“, „šialenstvo“ a „hľadanie pozornosti“. Ľudia kričia, že určitá starostlivosť má byť zakázaná, nemá byť hradená alebo že človek sa má jednoducho zmieriť s telom, v ktorom sa narodil. A často to nezostane len pri tom; pravidelne sa to zmení na otvorenú nenávisť.

Kam sa stratila empatia?

Tento opakujúci sa vzorec považujem možno za ešte znepokojujúcejší než komentáre pod jednou konkrétnou správou. Na kritike politiky samozrejme nie je nič zlé. Prečo sa však téma súvisiaca s rodom tak často stáva voľnou vstupenkou na zosmiešňovanie samotných ľudí, zľahčovanie ich problémov alebo označovanie ich existencie za nezmysel?

Samozrejme môžeš diskutovať o opatrení, aké zaviedla KLM. Prečo 24 týždňov? Ako sa uplatňuje? Ako sa porovnáva s inými formami osobitného voľna? To všetko sú legitímne otázky.

Často to však pri nich nezostane. Diskusia sa veľmi rýchlo presunie od kritiky pravidiel k tomu, že ľudia, pre ktorých tieto pravidlá existujú, sa prestanú brať vážne.

To sa ma dotýka.

Sám nie som transgender, takže neviem, aký je pocit, keď rodová identita nezodpovedá pohlaviu, ktoré ti bolo priradené pri narodení. A nechcem ani predstierať, že to viem.

Ako člen queer komunity však viem, aké je to v dôležitej časti svojho života nezapadať do štandardu. Najprv musíš pochopiť a prijať sám seba, pričom zároveň vieš, že aj okolie na to bude mať svoj názor.

Moja skúsenosť nie je rovnaká ako skúsenosť transgender človeka. Možno mi však práve táto skúsenosť uľahčuje pochopiť, aké dôležité môže byť prijatie.

Tranzícia sa totiž väčšinou nezačína v deň, keď človek začne užívať hormóny, prijme iné meno alebo podstúpi lekársku liečbu.

Môžu jej predchádzať roky. Niekedy desaťročia pochybností, neistoty, hanby, popierania alebo snahy vyhovieť tomu, čo od teba očakáva okolie. Nie každý transgender človek prechádza rovnakou cestou a nie každý sa rozhodne pre medicínske kroky. Pre mnohých však predchádza obrovský osobný zápas.

A keď sa napokon dostaneš až sem, ešte prichádza okolitý svet.

Povedať to rodine, priateľom a kolegom. Vyhľadať pomoc. Absolvovať rozhovory. Možno podstúpiť medicínske zákroky a zotavovať sa po nich.

A pritom na internete čítaš, že je to „nezmysel“ a „šialenstvo“.

Buď rád za svoje šťastie

Najťažšie na tom podľa mňa je, ako rýchlo ľudia súdia niečo, s čím možno iný človek zápasil celé roky.

Ak si nikdy ani na sekundu nemusel pochybovať, či tvoje telo zodpovedá tomu, kým si, považuj sa za šťastného.

Ak si nikdy roky nezápasil so svojou rodovou identitou, buď za to vďačný.

Nerob však zo svojej vlastnej samozrejmosti dôkaz, že problém niekoho iného neexistuje.

To, že niečo necítiš ty, neznamená, že to nemôže cítiť niekto iný. To, že určitú zdravotnú starostlivosť nepotrebuješ ty, neznamená, že ju nemá smieť potrebovať niekto iný.

Nemusím mať skúsenosť s depresiou, aby som chápal, že človek s depresiou môže vážne trpieť. Nemusím sedieť na invalidnom vozíku, aby som chápal význam prístupnosti. A nemusím byť transgender, aby som bral vážne človeka, ktorý hovorí, že celé roky zápasil so svojou identitou.

Tomu sa hovorí empatia.

Tých 24 týždňov nie je dovolenka

Aj titulok „Zamestnanci KLM dostanú 24 týždňov voľna na rodovú tranzíciu“ potrebuje určitý kontext.

Nejde o 24 týždňov dovolenky navyše. Ide o maximálne 24 týždňov rozložených počas desiatich rokov na rôzne časti tranzície.

Podľa Luchtvaartnieuws mohli zamestnanci žiadať o osobitné voľno aj predtým. Rozdiel je v tom, že KLM z toho teraz urobila oficiálnu politiku. Zamestnanec tak už nie je závislý od toho, aký chápavý alebo flexibilný je práve jeho konkrétny nadriadený.

Stále si môžeš myslieť, že 24 týždňov je príliš veľa. V poriadku.

Ale skús aspoň pochopiť, prečo existuje potreba takéhoto opatrenia.

Práve to mi chýba, keď čítam reakcie typu „cestujúci len nech platia za tento nezmysel“.

Prečo je prvou reakciou okamžité rozhorčenie? Prečo nie najprv otázka, čím musí človek vlastne prejsť, kým takéto voľno potrebuje?

Za správou je človek

Či ide o voľno na tranzíciu, transgender zdravotnú starostlivosť, šport, školstvo alebo inú tému súvisiacu s rodom: za slovami, titulkami a politickými diskusiami sú skutoční ľudia.

Človek, ktorý možno celé roky cíti, že niečo nie je v poriadku. Človek, ktorý sa ten pocit dlho snažil potlačiť. Človek, ktorý napokon našiel odvahu vyhľadať pomoc a začať žiť ako sám sebou.

A tento človek potom na internete číta, že jeho starostlivosť je „nezmysel“, že zamestnávateľ „sa zbláznil“, keď berie ohľad na transgender zamestnancov, alebo dokonca že ľudia z dúhovej komunity sú „odporní zasraní dúhoví idioti“.

Skús si predstaviť, čo to urobí s človekom, ktorý možno celé roky zápasil s tým, aby prijal sám seba.

Ako queer človek viem, aké cenné je, keď sa ti okolitý svet nesnaží hovoriť, kým by si mal byť, ale jednoducho ti dá priestor byť sám sebou.

Nemusíš vedieť, aké je to byť transgender.

Ani ja to neviem.

Môžeš však prijať, že skúsenosť, ktorú sám nepoznáš, môže byť pre niekoho iného veľmi skutočná.

Možno by sme preto mali o niečo menej rýchlo kričať, že niečo je „šialenstvo“ alebo „nezmysel“, a o niečo častejšie počúvať ľudí, ktorých sa to skutočne týka.

A keď je ich problém taký vzdialený od tvojho vlastného života, že si len ťažko dokážeš predstaviť, aké to je, uvedom si najmä, aké máš šťastie, že si tento boj nikdy nemusel viesť.

Nemal by to byť dôvod zľahčovať problém niekoho iného.

Mal by to byť práve dôvod na trochu viac pochopenia.

Everyone here is a work of art.

Dave van Gunderwear